OBETE NÁSILNEJ KOLEKTIVIZÁCIE

OBETE NÁSILNEJ KOLEKTIVIZÁCIE

KOLEKTIVIZÁCIA

Kolektivizácia likvidovala tradičné dedinské štruktúry a slúžila pre zakladanie jednotných roľníckych družstiev v Československu.

Audio text paneluOBETE NÁSILNEJ KOLEKTIVIZÁCIE

Nastupujúci komunistický režim v povojnovom Československu považoval násilie a porušovanie zákonnosti za prípustný prostriedok dosahovania svojich politických cieľov. Týmito postupmi prenasledoval nielen skutočných, ale aj domnelých odporcov komunistickej ideológie. Jednou z oblastí, ktorej sa výrazne dotkla krutosť komunistickej moci, bolo poľnohospodárstvo a jeho násilná kolektivizácia, ktorá likvidovala tradičné dedinské štruktúry. Sovietske kolchozy, kde sa uplatnili tie najdrastickejšie formy nútenej kolektivizácie, boli vzorom pre zakladanie jednotných roľníckych družstiev v Československu.

23. februára 1949 vstúpil do platnosti Zákon č. 69/1949 Zb. o jednotných roľníckych družstvách. Zákon deklaroval cieľ blahodarného rozvoja pôdohospodárskeho družstevníctva a odstránenia dovtedajšej údajnej roztrieštenosti družstevnej činnosti v pôdohospodárstve, ktorá bola vraj dedičstvom minulosti. Zákon avizoval, že JRD by mali vznikať na báze dobrovoľnosti, čo však bolo v jednoznačnom rozpore s prebiehajúcou praxou. Hlavnými agitátormi a členmi komisií národných výborov boli komunistickí funkcionári, ktorí najprv za vstup do jednotných roľníckych družstiev sľubovali rôzne výhody, no ak ich roľníci neprijali, prichádzalo prenasledovanie.

Slovenské dediny veľmi bezohľadne zasiahli násilné metódy odovzdávania pôdy do JRD. Tí sedliaci a roľníci, ktorí sa odmietli vzdať svojej pôdy dobrovoľne, boli rôznymi spôsobmi prenasledovaní a zastrašovaní. Jednou z nepriamych foriem likvidácie bolo nastavenie nereálnych kontingentov, čiže štátom nariadených dodávok časti úrody a poľnohospodárskych produktov, ktoré neúmerným zvyšovaním viedli ku krachu samostatne hospodáriacich roľníkov. Nesplnenie bolo pokladané za sabotáž, ktorá sa trestala pokutou, konfiškáciou majetku či väzbou.

Ostrejším, no bežným prostriedkom, bolo páchanie fyzického a psychického násilia voči ľuďom, ktorí nechceli podpísať vstup do družstva. Títo roľníci sa ocitli na laviciach obžalovaných a boli odsúdení na dlhoročné väzenie či posielaní do pracovných táborov. Prenasledovaniu sa nevyhli ani ich rodiny, ktorým bol zhabaný všetok majetok, boli násilne vysťahované z rodných obcí do odľahlých oblastí, často na opačný koniec republiky. Tam im boli prideľované podradné práce, deti vyhadzovali zo škôl alebo im zamedzili študovať.

Komunistickému režimu sa postupne podarilo zlikvidovať základné princípy družstevníctva, súkromného vlastníctva a celej sociálnej skupiny súkromne hospodáriacich roľníkov. Zakladanie jednotných roľníckych družstiev v skutočnosti znamenalo faktické vyvlastňovanie pôdy využívaním rôznych nátlakových prostriedkov. V 50. rokoch postihla násilná kolektivizácia najrozsiahlejšiu skupinu obyvateľstva na Slovensku, ktorej neúprosné prenasledovanie pokračovalo aj v ďalších pokoleniach.

Rok 1989 znamenal pre množstvo perzekvovaných rodín vykúpenie. V rámci reštitúcií bola vrátená pôda, hoci niekedy len jej časť, pôvodným vlastníkom. Na Slovensku však nebol za násilnú kolektivizáciu doposiaľ nikto vyšetrovaný ani súdený. Výpovede mnohých pamätníkov sú ale  dodnes mementom jednej z mnohých foriem prenasledovania a bezprávia, páchaného komunistickým režimom.

Celá tragédia roľníkov sa začala po IX. zjazde  KSČ v roku 1949, na ktorom Gottwald vyhlásil: “Nebude u nás socializmus bez prechodu dediny k socializmu.” Išlo o najväčšiu skupinu obyvateľstva s rozsahom škôd, ktoré sa nedajú vyčísliť. Na Slovensku sa to týkalo približne 470 tisíc rodín. Na základe príslušných zákonov sa zrodila myšlienka kolektívneho obhospodarovania pôdy a chovu zvierat. Toto bolo vždy spojené so súkromným vlastníctvom, ktoré malo svoje korene v láske k rodnému poľu a starostlivosti o zvieratá. Roľníkov začali stíhať pokutami, väzbou, vysťahovaním či konfiškáciou majetku. Na Slovensku násilím zhabali roľníkom poľnohospodárske stroje, aby boli prinútení podpisovať vstup do družstiev. Takto zhabali 16 391 traktorov, 20365 mláťačiek, 20 365 samoviazačov a ďalšie stroje.

V roku 1952 zorganizoval komunistický režim celoštátnu akciu proti tzv. dedinským boháčom, ktorých nazval kulakmi.

Rodiny odvlečených občanov sa už od leta 1945 obracali na ministerstvo zahraničných vecí v Prahe so žiadosťou o pomoc pri pátraní po nezvestných príbuzných. Úsilie československej vlády o ich repatriáciu však narážalo na obštrukcie alebo úplnú ignoranciu zo sovietskej strany. Prvá časť deportovaných, išlo najmä o ženy a invalidov, ktorí nemohli podávať dostatočný pracovný výkon, bola prepustená v rokoch 1947 a 1948. Ostatní museli čakať na všeobecnú amnestiu v marci 1953. Posledné, už len sporadické návraty repatriantov prebiehali v roku 1955. Nešlo o hromadné návratné transporty ako v predchádzajúcich rokoch, ale len o skupinky dvoch – troch osôb, prípadne jednotlivcov. Presný počet odvlečených osôb nie je známy a určite ani známy nebude. Aj po návrate do vlasti niesli odvlečení občania biľag kriminálnikov a nepriateľov komunistického režimu. Niektorých dodatočne uväznili, ďalších ešte dlhé roky vyšetrovala Štátna bezpečnosť a ich deťom bolo znemožnené štúdium na vysokých školách. Úplnej rehabilitácie sa obete gulagov dočkali až po novembri 1989.

Zmena spoločenského zriadenia v roku 1990 umožnila aspoň čiastočné odčinenie krívd neprávom prenasledovaných občanov Slovenska. Vyhasnuté životy a zmárnené roky v gulagoch určite nič nenahradí.  Finančné odškodnenie predstavuje len malú časť náhrady. Slovenská národná rada s účinosťou od 13. augusta 1991 prijala zákon č. 319/1991 Zb o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti  orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií.

Zdroj: Dobiáš, Rudolf: Komunizmus na Slovensku v rokoch 1948-1989, in: Akcie, zločiny a obete Štátnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže v rokoch 1945-1989
Bratislava:Ústav pamäti národa 2020

ÚPN pamatniky.sk