LIKVIDÁCIA GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI

AKCIA P100

Komunistický projekt likvidácie gréckokatolíckej cirkvi sa začal v súčinnosti so sovietskym vedením realizovať pred komunistickým prevratom.

Audio text paneluLIKVIDÁCIA GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI

Predchádzala mu likvidácia gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine v roku 1946, v Rumunsku v roku 1948 a na Zakarpatskej Ukrajine v roku 1949. Už pred rokom 1948 sa stretávame s otvorenými útokmi proti predstaviteľom gréckokatolíckej cirkvi, ktorých komunistami kontrolovaná ŠtB obviňovala zo spolupráce s Ukrajinskou povstaleckou armádou (UPA). Pravoslávna cirkev bola predstavovaná ako symbol slovanstva a víťaznej veľmoci – Sovietskeho zväzu. Nebolo ľahké rozlíšiť, čo bol záujem pravoslávnej cirkvi a čo záujem Sovietskeho zväzu. V rokoch 1945 – 1948 sa posilnili pozície pravoslávnej cirkvi v Československu a súčasne sa vytvorili predpoklady na realizáciu prechodu gréckokatolíkov ku pravosláviu. Uskutočnila sa zmena jurisdikcie pravoslávnych farností zo srbskej na ruskú, vytvorením exarchátu moskovského patriarchátu v ČSR 13.1.1946. Citeľným oslabením gréckokatolíckej cirkvi boli politické procesy s gréckokatolíckymi kňazmi a rehoľníkmi, ktoré mali kompromitovať celú cirkev z údajných spojení s členmi UPA.

Od polovice roka 1949 už bolo len otázkou času, kedy sa tak udeje aj na Slovensku, pričom gréckokatolícka cirkev na Slovensku volila opciu prechodu do rímskokatolíckej cirkvi.

V roku 1949 moskovský patriarcha zriadil exarchát ruskej pravoslávnej cirkvi v ČSR. V decembri 1949 ustanovil aj pravoslávneho biskupa pre Slovensko so sídlom v Prešove a v Michalovciach. Ostrá fáza likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, resp. násilnej pravoslavizácie katolíkov byzantského obradu sa začala v roku 1950 vo forme tzv. Akcie P. Už dňa 22.2. 1949 urobila ŠtB opakovanú nočnú prehliadku vo všetkých troch grékokatolíckych kláštoroch v Prešove a zaistila 11 rehoľníkov a 7 rehoľníčok. Proti zákroku protestoval gréckokatolícky biskup P.P. Gojdič listom prezidentovi Gottwaldovi. Akcii P predchádzala likvidácia kláštorov a reholí v rámci Akcie K, ktorá sa dotkla baziliánov a redemptoristov, začali vznikať tzv. návratové výbory, konali sa prvé vykonštruované procesy s gréckokatolíckymi kňazmi a rehoľníkmi. Vyvrcholením Akcie P bol tzv. Veľký sobor, ktorý sa uskutočnil 28. apríla 1950 v Prešove, keď pod falošnou zámienkou boli za zatvorenými dverami účastníci soboru donútení odhlasovať vopred pripravený manifest, ktorý pripravil Slovenský úrad pre veci cirkevné. Manifest rušil tzv. Užhorodskú úniu z roku 1646 so Svätou stolicou a vyjadroval vôľu prestúpiť na pravoslávie. Pred prešovským soborom pôsobilo na Slovensku 282 gréckokatolíckych kňazov, z toho 248 vo verejnej duchovnej správe. Podľa správy SIÚC z 5.4.1951 sa „zjednotilo“ 130 gréckokatolíckych kňazov, 61 bolo vo väzeniach a pracovných táboroch, 48 sa skrývalo na neznámom mieste a 43 bolo ešte trpených vo svojich farnostiach.

Akcia P - 100

Gréckokatolíkom nebolo umožnené prestúpiť do rímskokatolíckej cirkvi a nebolo im ani umožnené vyhlásiť sa za občanov bez vierovyznania. Približne tretina gréckokatolíckych kňazov prestúpila na pravoslávie („novopravoslávni kňazi“), tí čo neprestúpili, boli následne v Akcii P – 100 vysídlení aj s rodinami do českého pohraničia a vystavení asimilácii, mnohí skončili v táboroch nútenej práce alebo vo väzniciach. Násilný mocenský zásah do náboženskej štruktúry východného Slovenska sa stal živnou pôdou pre pôsobenie rôznych siekt. Akcia P postihla vyše 300 000 gréckokatolíkov na Slovensku, pričom gréckokatolícka cirkev bola obnovená až v roku 1968.

Dňa 10.4.1968 sa v zasadacej sieni rímskokatolíckeho biskupstva v Košiciach zišlo 133 zo 172 ešte žijúcich gréckokatolíckych kňazov. Zhromaždenie prijalo rezolúciu, v ktorej poprelo legitimitu tzv. prešovského soboru z 28.4.1950 a odsúdilo následné prenasledovanie gréckokatolíkov. Definitívne riešenie prinieslo uznesenie vlády č. 205 o povolení gréckokatolíckej cirkvi a vládne nariadenie č.70/1968 Zb. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom. Obe rozhodnutia boli prijaté 13.6.1968. Podľa §2 nariadenia č.70/1968 Zb. malo dôjsť k dohode o rozdelení majetku medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou, ktorá podlieha schváleniu KNV. Dňa 5.7.1968 dostali gréckokatolíci späť svoj katedrálny chrám v Prešove, no biskupská konferencia a seminár ostali pravoslávne. Príchod intervenčných vojsk Varšavskej zmluvy spomalil proces postupnej obnovy gréckokatolíckej cirkvi, no v rokoch 1968 a 1969 sa vrátilo ku gréckokatolíckej cirkvi 205 farností s 315 000 veriacimi. Otázka správy gréckokatolíckej cirkvi sa vyriešila 20.12.1969, keď pápež Pavol VI. vymenoval Jána Hirku za dočasného ordinára cirkvi v ČSSR s právami rezidenciálneho biskupa a apoštolského administrátora. J. Hirka dostal štátny súhlas 2.4.1969. J. Hirku za gréckokatolíckeho sídelného biskupa v Prešove vymenoval pápež Ján Pavol II. až po páde komunistického režimu 21.12.1989.

Zdroj : ÚPN, Beáta Katrebová Blehová, Zločiny komunizmu, Róbert Letz