VYSŤAHOVANÍ - AKCIA “B” (BYTY)

VYSŤAHOVANÍ - AKCIA “B” (BYTY)

Akcia B

„Akcia B“ bola zameraná na tzv. plošnú očistu miest od nepohodlných osôb vrátane ich rodín.

Komunistický režim na Slovensku mal v rámci uplatňovania triedneho boja podľa vzoru Sovietskeho zväzu niekoľko takpovediac novátorských prístupov k šikanovaniu obyvateľstva, ktoré bolo režimu nepohodlné. „Akcia B“ bola zameraná na tzv. plošnú očistu miest od nepohodlných osôb vrátane ich rodín. V odôvodneniach týchto akcií boli skupiny osôb označené ako bývalí podnikatelia, exponenti bývalého slovenského štátu, ale aj ako odporcovia nového režimu, nedôveryhodné a nespoľahlivé elementy. Medzi takto biľagované skupiny patrila hlavne
inteligencia, tvoriaca základ elít Slovenska. Cieľom „Akcie B“ bolo vysťahovať tieto osoby aj s ich rodinami z veľkých miest a neskôr aj z okresných miest a mestečiek, čo malo slúžiť budovaniu novej beztriednej spoločnosti. Byty putovali do rúk ľudí slúžiacich komunistickému režimu. „Akcii B“ predchádzali ďalšie akcie zamerané na vysťahovanie režimu nepohodlných občanov, najmä akcia T-43, ktorou na základe spracovaných zoznamov napĺňali „nežiaducimi osobami“ tábory nútenej práce. Podľa rozhodnutia Zvláštnej komisie „práceschopní príslušníci vysťahovaných rodín budú zásadne začlenení do tehelní, vápeniek, kameňolomov, píl a na niektoré pozemné stavby Československých stavebných závodov“.

Podľa informácií Ústredného národného výboru (ÚNV) bolo len v Bratislave zaregistrovaných približne 21 000 žiadostí o pridelenie bytu, pričom bolo absolútne nereálne takémuto množstvu vyhovieť. Režim sa tak rozhodol uviesť do praxe akciu, ktorá by na jednej strane umožnila zabezpečiť byty pre rozširujúci sa počet prorežimných kádrov (pracovníci straníckeho aparátu, armády či bezpečnosti) a na druhej by z mesta vysťahovali pre komunistov nepohodlných občanov. Uznesením predsedníctva Ústredného výboru KSS (ÚV KSS) bola 17. mája 1952 vytvorená Zvláštna komisia, ktorá mala celú akciu riadiť dôverne. Na svojom zasadnutí 24. mája 1952 rozhodla, že zoznamy osôb určených na vysťahovanie bude zostavovať Krajské veliteľstvo ŠtB za pomoci povereníctiev spravodlivosti. Zvláštna komisia v kooperácii s predsedníctvom ÚV KSS prerokovala 860 návrhov na vysťahovanie rodín z územia mesta Bratislavy, schválených bolo 743 a do ukončenia „Akcie B“ vysťahovaných 678. Prikázaný pobyt bol pre vysťahovaných určovaný prakticky po celom území Slovenska, najmä však v tzv. koncových obciach severného a stredného Slovenska.

Za operatívne spustenie „Akcie B“ sa považuje 15. júl 1952. V prvej etape bolo vysťahovaných 165 rodín z toho bolo 40 rodín bývalých ministrov, poslancov a exponentov HSĽS, 10 rodín exponentov DS, 61 rodín tzv. boháčov a 54 rodín tzv. záškodníkov a iných nepriateľov štátu. V ďalších 17 etapách (čiastkach, čo bol administratívny a ideologický novotvar vyjadrujúci odosobnený postoj k triednym nepriateľom) bolo vysťahovaných v priemere cca 50 rodín. V poslednej čiastke bol vysťahovaný napr. profesor Imrich Karvaš, bývalý guvernér Slovenskej národnej banky (ktorý pomáhal financovať SNP) aj s celou rodinou. ŠtB vyberala občanov na základe svojvoľných a súdom nepodložených rozhodnutí, podľa kritérií, ktoré diktoval „triedny inštinkt“ a ktoré ignorovali aj nový ľudovodemokratický právny rámec trestného či občianskeho práva i ústavu z roku 1948. Ustanovenia zákonov i prijaté dokumenty o riešení bytovej situácie ukazujú, že trestanie „nepriateľov štátu” či „nespoľahlivých živlov” formou vysídlenia bolo spojené aj s ďalšou formou trestu – núteným zaradením na pridelenú prácu. Znamenalo to nielen ich vylúčenie z profesijných štruktúr a pozícií, ale riešil sa tým aj nedostatok pracovných síl v odľahlých regiónoch a v odvetviach s vysokým podielom manuálnej práce. Začiatkom septembra 1953 bola rozhodnutím ÚV KSČ „Akcia B“ zastavená a zvláštne komisie zrušené.

Záverečná bilancia „Akcie B“ v Bratislave v období od 3. júla 1952 do 19. septembra 1953 po postupnom usku- točnení vysťahovania 18 čiastok predstavuje podľa Zvláštnej komisie 686 prípadov.

Z Bratislavy bolo vysťahovaných 678 rodín, v Košiciach ostal zachovaný zoznam vysťahovaných v počte 25 osôb (návrh na vysťahovanie obsahoval 185 rodín) vysťahovaných do obcí v rámci Východoslovenského kraja. V Žiline bolo vysťahovaných 68 rodín, v Martine 136 rodín, v Komárne „ľudová správa” vysťahovala 160 nežiaducich rodín.

Údaje o vysťahovaní sa týkajú len veľkých miest a nie sú úplné.

Potom ako bola „Akcia B“ zastavená a Zvláštna komisia zrušená, agenda prešla na novozriadené Povereníctvo miestneho hospodárstva. Ukončenie „Akcie B“ však vôbec neznamenalo aj nápravu krívd. Postihnutí sa snažili dovolávať svojich práv, no neúspešne. Povereníctvo miestneho hospodárstva nemalo záujem a ani nedostalo úlohu z ÚV KSS rehabilitovať obete. Nemalo zmysel odvolávať sa na dodržiavanie zákonov, pretože vedenie komunistickej strany, politické a štátne orgány ich samy vedome porušovali predovšetkým svojimi tajnými štruktúrami – komisiami, nariadeniami a usmerňovaním svojich podriadených zložiek.

Občania postihnutí „Akciou B“ očakávali, že zmena v roku 1989 bude pre nich znamenať, že nové štátne orgány samy iniciujú nápravu a odčinenie krívd. Hoci boli prijaté zákony o súdnej a mimosúdnej rehabilitácii, o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd (119/1990 Zb., 87/1991 Zb., 137/1991 Zb., 403/1990 Zb.), v žiadnom z nich sa „Akcia B“ explicitne nespomínala. Na májovej schôdzi SNR sa mal prerokovať vládny návrh zákona, ktorým by sa rozšírila platnosť zákona č.87/1991 Zb. O mimosúdnej rehabilitácii na ďalšie skupiny občanov – odvlečených do Sovietskeho zväzu a násilne odsťahovaných. Agendy vysťahovaných sa ujal Slovenský helsinský výbor (SHV), no jeho apelatívne snahy smerom k legislatíve zostali bez odozvy. Tak sa stalo, že SNR schválila zákon č. 319/1991 Zb., ktorý pokiaľ ide o „Akciu B“, nezodpovedal meritu veci. Napokon SNR schválila zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 319/1991 Zb., ktorý zahŕňal požiadavky na odškodnenie obsiahnuté v návrhu SHV. Novelizácia totiž odškodnenie za nanútenú prácu podmienila požiadavkou dokazovať nedokázateľné, keďže sa od oprávnených osôb vyžadovalo preukázať doklad – rozhodnutie správneho orgánu. Zákon č. 312/1992 Zb. a jeho novela zákon č. 492/1992 Zb. teoreticky otvorili cestu k rehabilitácii a odškodneniu obetí očisty miest, prakticky ale znamenali zdĺhavý proces dokazovania a odvolávania sa proti rozhodnutiam správnych orgánov – oddelenie mimosúdnej rehabilitácie Ministerstva vnútra, ešte zložitejšie a ešte zdĺhavejšie dokazovanie pred súdmi, s pozitívnym výsledkom len vo výnimočných prípadoch. Bol to návrat do reality postkomunistického právneho štátu, ktorý okrem obrovského sklamania a frustrácie postihnutých núti ku kritickej reflexii právneho systému a uplatňovania práva v demokratickom štáte po Nežnej revolúcii.

BÁŤA, Ľubomír: Akcia B – „očista“ miest. In: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989. Prešov : VMV, 2001. s. 455-472. ORAVCOVÁ, Marianna: Akcia B. Bratislava : ÚPN, 2020. 303 s.