NORMALIZÁCIA

NORMALIZÁCIA

Normalizácia

Normalizácia je obdobie komunistického režimu po vojenskom potlačení tzv. Pražskej jari v roku 1968.

V apríli 1969 sa k moci sa dostalo vedenie KSČ na čele s Gustávom Husákom, ktoré bolo plne lojálne Moskve. Režim nebol taký tvrdý ako v 50. rokoch, no prenasledoval svojich oponentov najmä obmedzením možnosti ich adekvátneho spoločenského uplatnenia. Z občanov, ktorých znova uzatvoril za železnú oponu (t. j. znemožnil im slobodne cestovať), vytvoril navonok lojálnu masu, ktorá neprejavovala svoje politické názory. Hlavným nástrojom boli politické čistky v komunistickej strane a spoločnosti. Na tento účel sa zriadilo 70 217 previerkových komisií s celkovým počtom 235 270 členov.

V decembri 1970 odhlasovalo plénum ÚV KSČ dokument, na ktorý Moskva dlho čakala: „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“. Previerkové komisie boli menované zhora z pracovníkov straníckeho aparátu a ich rozhodnutie schvaľoval nadriadený stranícky orgán. V roku 1970 bolo v Československu vylúčených alebo vyškrtnutých z komunistickej strany 326 817 ľudí, t.j. 21,7 % členov. V rokoch 1968 a 1969 opustilo dobrovoľne rady KSČ ďalších 146 914 straníkov a tým poklesol počet členov KSČ o 473 731 členov. Na Slovensku bolo členstva v KSČ zbavených celkovo 53 206 ľudí, t. j. 17,5 % členov. Postihnutí boli predovšetkým príslušníci inteligencie, pracovníci SAV, vysokých škôl, vydavateľstiev, médií či štátnych úradov. Na pokoji však neboli ponechaní ani aktívni nestraníci. Zamestnanci škôl, podnikov či ústavov boli nútení vypĺňať rôzne dotazníky a predstupovať pred miestne previerkové komisie v spoločenských organizáciách. Následne bola časť z nich za svoje postoje v roku 1968 preložená na nižšie riadiace pozície alebo ich musela opustiť.

V rokoch normalizácie prebehlo viacero politických súdnych procesov. Opatrenia na uplatnenie zastrašovania boli zreteľné už v druhej polovici roku 1969 a v plnosti sa rozvinuli v roku 1970.

Pomery v cirkvi sa po roku 1968 zmenili: prijímalo sa menej študentov na teologickú fakultu, mužské rehole boli zrušené, ženské usmernené, neposlušným kňazom odobrali štátny súhlas, nastalo cenzurované vydávanie už aj tak malého množstva náboženskej literatúry, za náboženskú angažovanosť boli občania súdení… Zavládol strach. V tejto normalizačnej spoločnosti začala opäť vyrastať tajná cirkev. V slovenskej spoločnosti účinkoval tzv. fenomén strachu a voľby menšieho zla, pričom odstrašujúcim príkladom bola situácia v Česku ako aj osud niektorých slovenských intelektuálov, ktorí podobný kompromis s režimom odmietli urobiť.

Mocenský monopol, na ktorom bol režim vybudovaný, bol absolútny. Ovládal všetky oblasti spoločenského života, mohol určovať ich vývoj, rozhodovať o nich, pretože vlastnil všetky mocenskopolitické nástroje, prostriedky a inštitúcie v hospodárstve i v kultúre. Nastalo dôsledné prepojenie štátnej správy a straníckych štruktúr, ktoré ju kontrolovali. Štátne orgány mohli konať iba v duchu a v línii komunistickej strany. Tá si vyberala a dosadzovala, kto môže pracovať v štátnych orgánoch, a tak ich vlastne riadila. Perzekúcia bola jedným z hlavných zdrojov strachu, ktorý ovládal celú spoločnosť. Strachu bol vystavený vedome či nevedome každý občan, mocný i bezmocný. Predstavitelia a vykonávatelia moci s psychologickým účinkom strachu počítali a úspešne ho využívali ako stabilizačný faktor režimu.

Normalizácia neobišla ani cirkev. Program likvidácie cirkví, vyjadrený Klementom Gottwaldom pokračoval, aj keď už nie v takej drastickej forme. Líniu vzťahu cirkvi a štátu na nasledujúce dvadsaťročie vyjadril riaditeľ Sekretariátu pre veci cirkevné Karel Hrůza: „Cirkev sa znovu musí naučiť báť sa“. Štát sa tejto línie pridržiaval veľmi dôsledne. Občania komunistickej krajiny už tým, že boli veriaci, stali sa občanmi druhej triedy. Bolo to možné badať vo všetkých oblastiach spoločenského života, kde mali veriaci zamedzený prístup. Štát opäť zatlačil cirkev do kostolov, kde jej pôsobenie ďalej obmedzoval. Aktívnejší kňazi nesmeli pôsobiť vo veľkých mestách, najaktívnejším sa odoberal štátny súhlas na výkon duchovnej služby. Mužské rehoľné spoločenstvá a väčšina ženských reholí sa mohli rozvíjať iba neoficiálne v podzemí.

Zdroj: November na Slovensku, súvislosti, predpoklady a dôsledky, štúdie a úvahy – Jan Pešek a Soňa Szomolányi ŠIMULČÍK, Ján: Čas odvahy, Bratislava ÚPN