OBETE OKUPÁCIE 1968

OBETE OKUPÁCIE 1968

OKUPÁCIA

Rok 1968 sa zapísal do dejín komunistického Československa pokusom o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou.

V praxi to znamenalo snahu o demokratizáciu komunistického systému.

Od zvolenia Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 sa začali zreteľne presadzovať demokratizačné tendencie. Tieto kroky nachádzali podporu obyvateľstva, ktorého očakávania rástli. Zároveň však pôsobil tlak Sovietskeho zväzu a jeho spojencov v rámci Varšavskej zmluvy. Sovieti adresovali počas rokovaní a schôdzok vedúcich predstaviteľov štátov Varšavskej zmluvy v priebehu roku 1968 československým predstaviteľom viacero varovaní, aby zmenili vnútropolitickú líniu. Keďže k tomu československé vedenie nepristúpilo, rozhodli sa zvrátiť vývoj vojenskou akciou.

Okupácia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu sa jej zúčastnili aj jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Celková sila inváznych vojsk bola 27 divízií, čo predstavovalo vyše 500 000 vojakov a asi 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list podpísaný niektorými dogmatickými československými komunistami, v ktorom títo žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti „kontrarevolúcii“. Vedenie KSČ však vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva.

Hoci možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo, na mnohých miestach sa spontánne postavili neozbrojení ľudia do cesty sovietskym tankom. Podľa najnovších výskumov zahynulo v dôsledku okupácie v Československu najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ťažko ranených boli ďalšie stovky. Okupácia zastavila proces demokratizácie a pomaly odštartovala normalizáciu, ktorá zrušila všetky výdobytky socializmu s ľudskou tvárou.

Samotnej invázii predchádzal pokus o umiestnenie sovietskych jednotiek v Československu. V rámci vojenského cvičenia Šumava sa objavili snahy pozdržať odsun sovietskych jednotiek z Československa. V dňoch pred inváziou na rokovaní štátov Varšavskej zmluvy bolo konštatované, že československá strana dohody o odpore voči antisocialistickým silám neplní a 17. augusta 1968 rozhodlo sovietske vedenie vykonať operáciu Dunaj – vojenskú inváziu do Československa. Od 21. hodiny 20. augusta začali za súčinnosti československých silových zložiek a Štátnej bezpečnosti pristávať na pražskom letisku v Ruzyni prvé vojenské lietadlá sovietskej okupačnej armády. Sovietska armáda nasadila v prvých dňoch operácie 20 divízií, z toho 6 tankových, 2 výsadkové a 12 motostreleckých. Invázne vojská nasadili spolu 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2000 diel  a 950 lietadiel. Sovieti dostali pod kontrolu sídla komunistickej strany, najdôležitejších ministerstiev aj generálneho štábu armády.

Vedenie Československej armády si jasne uvedomovalo márnosť ozbrojeného odporu a vydalo pokyny s okupantmi nebojovať. Krajiny „varšavskej päťky“ mali navyše v zálohe ďalšie jednotky pripravené k nasadeniu. Len v Sovietskom zväze išlo o 100 divízií.

Vedenie Československej armády si jasne uvedomovalo márnosť ozbrojeného odporu a vydalo pokyny s okupantmi nebojovať.

Krajiny „varšavskej päťky“ mali navyše v zálohe ďalšie jednotky pripravené k nasadeniu. Len v Sovietskom zväze išlo o 100 divízií.

Jedným z najsilnejších argumentov na zachovanie pokoja a rozvahy obyvateľstva bola nádej na skoré stiahnutie vojsk. Začiatkom októbra 1968 československá strana pripúšťala rokovania o stiahnutí cudzích vojsk, a to s odkazom na československo–sovietske rokovania v Moskve 23. – 26. augusta 1968. K stiahnutiu vojsk malo dôjsť v troch etapách. No už 12. októbra sovietska strana hovorí o požiadavke zotrvať na území ČSSR. Na základe dohody z októbra v Moskve sa odsúvali maďarské, poľské, bulharské a  východonemecké jednotky. Základným dokumentom upravujúcim pobyt sovietskych vojsk v Československu sa stala „Zmluva medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou  Zväzu sovietskych socialistických  republík o podmienkach dočasného pobytu  sovietskych vojsk   na území  Československej socialistickej republiky“. Prerokovali ju československá a sovietska delegácia v Moskve 14. a 15. októbra a v Prahe 16. októbra ju podpísali predseda vlády ČSSR Oldřich Černík a predseda rady ministrov ZSSR Andrej Kosygin. O dva dni neskôr o zmluve hlasovalo Národné zhromaždenie. Po krátkej rozprave ju prijalo 228 poslancov a štyria boli proti. Hlasovania sa zdržalo desať poslancov. Podľa zmluvy mali vojaci, osoby príslušné k vojakom a členovia rodín vojakov dodržiavať právny poriadok ČSSR. No v praxi československé súdy neprejednávali temer nikdy trestné činy sovietskych páchateľov a veci automaticky odovzdávali sovietskej jurisdikcii. S pobytom sovietskych vojsk  súvisela nepriamo ale zásadne aj Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a ZSSR. Slávnostne ju podpísali 5. mája 1970 na Pražskom hrade Gustáv Husák, Lubomír Štrougal, Leonid Brežnev a Andrej Kosygin a stala sa navonok dokladom normalizácie vzťahov medzi ČSSR a ZSSR.

Zdroj: Prokop Tomek – Ivo Pejčoch, Černá kniha sovětské okupace. Sovětská armáda v Československu a její oběti 1968 – 1991 Zdroj ÚPN, Peter Jašek

Obete komunizmu

Filter