Organizácia v rokoch 1930 až 1960 spravovala obrovský komplex sovietskych pracovných, tranzitných, trestaneckých a detských táborov. V prenesenom význame sa však stal synonymom celého sovietskeho väzenského systému. Podľa doposiaľ známych zoznamov bolo do gulagov v rokoch 1944 a 1945 odvlečených aj 7419 slovenských občanov, z toho vyše 200 žien. Asi 550 z nich sa už nikdy nevrátilo domov.
Vstup Červenej armády do strednej Európy na jeseň 1944 neznamenal iba oslobodenie od nemeckej okupácie, sprevádzala ho i vlna masového zatýkania a deportácií do sovietskych pracovných táborov. Z Československa neboli násilne odvlečení len ruskí emigranti a ich rodinní príslušníci, ale aj domáce obyvateľstvo.
Po prechode frontu začali na území Slovenska bezpečnostné orgány politickej polície ZSSR zatýkať rôzne osoby a deportovať ich do gulagov na území ZSSR. Dodnes nie je známe, kto vydal bezpečnostným orgánom ZSSR rozkaz na takúto činnosť a nie je známe ani to, aký bol obsah rozkazu. Rozkaz nemohol byť vydaný bez predchádzajúceho súhlasu zmluvných strán t.j. ČSR a ZSSR. Samotný výkon zatýkania osôb a transporty do táborov ZSSR boli realizované výlučne politickou políciou NKVD, bez spoluúčasti orgánov ČSR.
ODVLEČENÍ DO GULAGOV V SOVIETSKOM ZVÄZE
ODVLEČENÍ DO GULAGOV V SOVIETSKOM ZVÄZE
GULAG
Výraz „Gulag“ pôvodne označoval skratku ruského názvu organizácie „Glavnoje upravlenje lagerej“ („Hlavná správa táborov“).
Dohoda o vzťahu medzi československou správou a sovietskym hlavným veliteľom po vstupe sovietskych vojsk na československé územie, uzavretá 8. mája 1944 v Londýne ustanovuje právo rozhodovať o osude československých občanov len pre československú vládu, jej orgány moci, výkonnej i súdnej. V skutočnosti bola prax iná. Politická polícia ZSSR sama rozhodovala o tom, čo sa stane s tým ktorým „oslobodeným“ občanom Slovenska, koho sa deportácia nebude týkať a kto bude odvlečený do táborov ZSSR na otrocké práce.
Deportácie do gulagov postihli najmä obyvateľov východného a južného Slovenska, preto medzi nimi boli okrem Slovákov aj občania nemeckej, maďarskej a rusínskej národnosti. Časť z nich tvorili vopred vytipované osoby, ktoré mohli podľa sovietskej tajnej polície ohroziť nástup komunistického režimu, predovšetkým živnostníci a bohatší gazdovia. Týchto ľudí najčastejšie zadržali na sovietskych veliteľstvách, kde boli oficiálne predvolaní na výsluch alebo na tlmočenie. Druhá skupina odvlečených pozostávala z obyčajných roľníkov a robotníkov. Do gulagov putovali, pretože v ZSSR potrebovali otrocké pracovné sily na obnovu vojnou zničeného hospodárstva. Sovietske orgány ich zvyčajne zhromaždili pod zámienkou, že pôjdu na niekoľko dní opravovať komunikácie alebo odpratávať trosky. Iba z troch malých gemerských dediniek Vyšný Blh, Nižný Blh a Uzovská Panica bolo v januári 1945 takto odvlečených vyše 150 mužov a žien. Výnimočné však nebolo ani náhodné a svojvoľné zatýkanie – pokiaľ totiž niektorá osoba zaradená do transportu zomrela alebo utiekla, musel ju nahradiť niekto iný.
Väčšina občanov odvlečených do Sovietskeho zväzu vykonávala banské, lesné a stavebné práce v Donbase, na Kaukaze a na Sibíri. Úmrtnosť v gulagoch bola obrovská. Už počas presunu v nevykurovaných železničných vozňoch zomierali ľudia na následky podchladenia. V táboroch boli podmienky ešte horšie. Väzňov sužovala vysiľujúca drina, kruté zaobchádzanie dozorcov, podvýživa, infekčné choroby a parazity. V zime boli vystavení krutým mrazom a v lete neznesiteľným horúčavám. Ženy museli čeliť i sexuálnemu násiliu zo strany dozorcov.
Mnohí väzni zahynuli pri úrazoch a ďalší sami ukončili svoj život, lebo už nedokázali znášať utrpenie.
Rodiny odvlečených občanov sa už od leta 1945 obracali na ministerstvo zahraničných vecí v Prahe so žiadosťou o pomoc pri pátraní po nezvestných príbuzných. Úsilie československej vlády o ich repatriáciu však narážalo na obštrukcie alebo úplnú ignoranciu zo sovietskej strany. Prvá časť deportovaných, išlo najmä o ženy a invalidov, ktorí nemohli podávať dostatočný pracovný výkon, bola prepustená v rokoch 1947 a 1948. Ostatní museli čakať na všeobecnú amnestiu v marci 1953. Posledné, už len sporadické návraty repatriantov prebiehali v roku 1955. Nešlo o hromadné návratné transporty ako v predchádzajúcich rokoch, ale len o skupinky dvoch – troch osôb, prípadne jednotlivcov. Presný počet odvlečených osôb nie je známy a určite ani známy nebude. Aj po návrate do vlasti niesli odvlečení občania biľag kriminálnikov a nepriateľov komunistického režimu. Niektorých dodatočne uväznili, ďalších ešte dlhé roky vyšetrovala Štátna bezpečnosť a ich deťom bolo znemožnené štúdium na vysokých školách. Úplnej rehabilitácie sa obete gulagov dočkali až po novembri 1989.
Zmena spoločenského zriadenia v roku 1990 umožnila aspoň čiastočné odčinenie krívd neprávom prenasledovaných občanov Slovenska. Vyhasnuté životy a zmárnené roky v gulagoch určite nič nenahradí. Finančné odškodnenie predstavuje len malú časť náhrady. Slovenská národná rada s účinosťou od 13. augusta 1991 prijala zákon č. 319/1991 Zb o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií.
Zdroj Zločiny komunizmu, Ladislav Boroň „Násilne odvlečení do Sovietskeho zväzu“
ÚPN pamatniky.sk
