TÁBORY NÚTENEJ PRÁCE

TÁBORY NÚTENEJ PRÁCE

TNP

Pracovné tábory sa na Slovensku používali ako forma masovej perzekúcie osôb, ktoré sa nedopustili trestného činu podľa platných zákonov, ale boli nepohodlné pre existujúci režim.

Zákon č. 247/1948 Zb. O zriadení táborov nútenej práce (TNP) poslanci Národného zhromaždenia schválili už 25. októbra 1948. Je však známe, že pracovné a sústreďovacie tábory vznikali už v období rokov 1945 – 1948, čo sa zvykne interpretovať  ako obdobie tzv. riadenej demokracie medzi dvomi totalitami.

V januári 1946 bolo na Slovensku 46 pracovných (sústreďovacích) táborov. Hromadný odsun začal v apríli 1946 a trval do októbra, ojedinelé skupiny boli odsúvané až do roku 1949.

V povojnovom období na Slovensku vznikali   okrem pracovných táborov aj tábory sústreďovacie, ktorých úlohou bolo sústrediť občanov nemeckej a maďarskej národnosti ako osoby politicky nežiaduce. Spočiatku medzi tábormi sústreďovacími  a pracovnými nebol viditeľný rozdiel. Do pracovných táborov sa dostávali hlavne asociálne, medzi ktorými prevažovali Rómovia. Pracovný tábor ich mal prevychovať prácou, ale k práci boli nútení aj sústredenci, ktorí po prijatí nariadenia Slovenskej národnej rady č.33/1945  Zb. nar. SNR sa stávali  súčasne zaradencami   pracovných táborov. Novú a organizovanejšiu podobu dostali nútené práce a tábory po prijatí nariadenia SNR č.105 z 23. augusta 1945 o zriadení pracovných táborov. V priebehu roka 1946 a 1947 sa počet táborov zredukoval, pretože nariadenie 105/1945 Zb. malo účinnosť len dva roky. SNR už 23. marca 1948 vydala nové nariadenie č.7/1948 o zriaďovaní pracovných táborov. Osoby do pracovných táborov zaraďovala osobitná komisia, tiež zriadená pri povereníctve vnútra.  Rokovala na neverejnom zasadnutí a rozhodovala väčšinou hlasov. Neskôr sa zaraďovanie osôb do TNP stávalo doménou ZNB (Zbor národnej bezpečnosti, čiže polícia) a najmä ŠtB (Štátna bezppečnosť, čiže tajná polícia). Nakoniec rozhodovanie o zaradení do tábora patrilo do kompetencie komisií KNV (Krajské národné výbory). Smernice pre tieto komisie poznali štyri kategórie osôb zaraďovaných do TNP:

  1. osoby odsúdené podľa zákona č.15/1947 Zb. o stíhaní čierneho obchodu na základe právoplatného rozsudku
  2. tzv. zaháľači (zvyšky kapitalistov, súkromní podnikatelia, priemyselníci, kulaci). Tu boli členmi komisie predseda ONV, prednosta okresného úradu ochrany práce a prednosta odbočky štátnej bezpečnosti, asistoval im okresný, ktorý určil osoby po zdravotnej stránke schopné nastúpiť do pracovného útvaru.
  3. tzv. hospodársky rozvratníci – pracovní ignoranti, osoby ktoré bezdôvodne nenastúpili do zamestnania alebo do práce, prikázanej im v rámci všeobecnej pracovnej povinnosti, zriadenej dekrétom prezidenta republiky č.88/1945 Zb., alebo takúto prácu bezdôvodne opustili. O ich zaradení rozhodovala osobitná komisia pri povereníctve vnútra  na návrh okresného úrady ochrany práce.
  4. tzv. politickí rozvratníci – osoby, ktoré svojou činnosťou ohrozovali výstavbu hlásaného ľudovodemokratického štátu, verejnú bezpečnosť, pokoj a poriadok alebo úmyselne rozvracali verejné zásobovanie a hospodársku konsolidáciu štátu – rozvratníci (hodnotili ich podľa triedneho hľadiska: letákové akcie, divadelné predstavenia, kázne v kostoloch, šírenie poplašných správ, sabotáže, propaganda proti znárodňovaniu atď.) O ich zaradení rozhodovala osobitná komisia na návrh okresnej zisťovacej komisie, ktorej členom sa stal aj prednosta príslušnej odbočky štátnej bezpečnosti.

Do pracovných táborov sa dostalo aj množstvo občanov z takých vrstiev, ktoré režim považoval za svoju oporu (robotníci, roľníci, remeselníci).

Zákon č.247/1948 Zb. o táboroch nútenej práce do platnosti 17. novembra 1948. K 31. októbru 1948 bolo do pracovných útvaroch na Slovensku zaradených 1268 osôb. Začiatkom roka 1949 existovali po redukcii stále tri tábory nútenej práce, a to v Novákoch, Ilave a Ústí nad Oravou. Zaraďovanie osôb do táborov si vzal v tomto čase pod dohľad ÚV KSS. Zaraďovacie komisie KNV boli povinné každé zaradenie predkladať krajskému sekretariátu KSS. Okrem toho sa v TNP nachádzali aj duchovní, ktorí boli premiestnení do kárnych kláštorov v Mučeníkoch a Báči.

Trestným zákonom č.88/1950  Zb. bol dňom 1. augusta 1950 zrušený zákon o táboroch nútenej práce č.247/1948 Zb. Súčasne bola zastavená aj činnosť komisií zriadených podľa zákona č. 247/1950 Zb. Pre tábory bol zavedený nový názov – prechodné nápravné zariadenie – a ich obete sa stali väzňami. Tábormi nútených prác v rokoch 1945 až 1953 prešlo na Slovensku 9 000 až 10 000 ľudí. V celom Československu 23 000 až 24 000 osôb. Tábory nútenej práce možno považovať za prechod od masovej  či každodennej nezákonnosti k politickým procesom.

Zločiny komunizmu, Eva Vrabcová „Pracovné tábory a tábory nútenej práce na Slovensku v rokoch 1945 – 1953“
Dobiáš, Rudolf: Komunizmus na Slovensku v rokoch 1948-1989, in: Akcie, zločiny a obete Štátnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže v rokoch 1945-1989
Bratislava:Ústav pamäti národa 2020