Katolíckej cirkvi sa počas „Pražskej jari“ v roku 1968 podarilo uskutočniť niekoľko zmien, ktoré aj keď boli dočasné, prispeli k oživeniu náboženského života. Postupné zmeny v cirkevnej politike nastali v druhej polovici roku 1969, keď ÚV KSS prijal Návrh opatrení na politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku. Ten udával prvé kontúry normalizačnej politiky štátu voči cirkvám. Ich cieľom bolo opätovne naučiť cirkvi báť sa. Podrobnejšie rozobral problematiku cirkevnej politiky štátu dokument z augusta 1971 Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku, ktorý bol „len prvým krokom k dopracovaniu Hlboko premyslenej a účinnej koncepcie zložitého a náročného boja proti náboženstvu“ a stal sa symbolom dlhotrvajúcej normalizačnej cirkevnej politiky. V tejto normalizačnej spoločnosti začala opätovne vyrastať tajná cirkev. V roku 1968 sa z väzenia vrátili politickí väzni, vrátane kňazov a biskupov.
Tajnú cirkev 70. a 80. rokov charakterizovala aktivita laikov. Veľkú zásluhu na realizácii myšlienky malých spoločenstiev majú Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Ako mnohí duchovní žiaci chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena – Kolakoviča strávili 50. roky v komunistických väzeniach iba preto, že boli aktívni kresťania. Prvý z nich bol odsúdený na štrnásť, druhý na dvadsaťpäť rokov. Z väzenia sa vrátili pred Pražskou jarou. Dôležitým sa stalo ich stretnutie s biskupom Jánom Chryzostomom Korcom. Požiadali ho, aby si ako biskup zobral patronát nad tým, čo mali v pláne robiť. Budúcnosť ukázala, že tým zasadili semienko košatého stromu.
