DISIDENTI, CHARTISTI

DISIDENTI, CHARTISTI

DISIDENT

Ten, ktorý sa odchyľuje od prevládajúcich spôsobov myslenia

Audio text paneluDISIDENTI, CHARTISTI
Audio text paneluDISIDENTI, CHARTISTI

Politický charakter nadobudla činnosť pomerne úzkej skupiny intelektuálov z okruhu bývalých členov KSČ vylúčených po roku 1968, ktorých orientácia sa pohybovala na rozhraní demokratického socializmu a liberalizmu. Zaužívalo sa pre nich označenie „občiansky disent“. Spomedzi nich vzišli najvýznamnejší signatári Charty 77 (na Slovensku to boli Miroslav Kusý, Dominik Tatarka, Ján Mlynárik, Vladimír Čech, neskôr HanaPonická). V úzkom kontakte s nimi boli aj intelektuáli Július Strinka, Milan Šimečka st., J. Jablonický a i. Kým spočiatku sa občianski aktivisti podieľali na publikovaní v samizdatoch (Lidové noviny, Obsah a i.), neskôr sa ťažisko ich činnosti koncentrovalo na oblasť občianskej spoločnosti, demokracie a ľudských práv.

Charta 77 bola občianska iniciatíva v normalizačnom Československu, nazvaná podľa svojho prvého dokumentu – „Prohlášení Charty 77“ z 1. januára 1977. Kritizovala „politickú a štátnu moc“ za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv, k čomu sa ČSSR zaviazala pri podpise Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975.

Miroslav Kusý (1. 12. 1931 – 13. 2. 2019)

Bol profesorom marxistickej filozofie a ako člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v rokoch 1968 – 1969 viedol ideologické oddelenie. Po roku 1969 a po vylúčení zo strany mu zakázali pedagogickú činnosť a počas normalizácie pracoval ako knihovník na Univerzite Komenského. Vo februári 1977 sa stal v poradí tretím slovenským signatárom Charty 77. Následne ho prepustili z univerzity a mnoho rokov pracoval ako robotník. V roku 1989 v procese s tzv. bratislavskou päťkou strávil desať týždňov vo väzení, kde čakal na súdny proces za podvracanie republiky. Po Nežnej revolúcii sa stal rektorom Univerzity Komenského.

Milan Šimečka (6. 3. 1930 – 24. 9. 1990)

Milan začal dráhu vysokoškolského učiteľa na katedre marxizmuleninizmu. Po okupácii Československa v roku 1968 bol vylúčený z komunistickej strany a 6. marca 1970 dostal výpoveď z Univerzity Komenského. Až do svojho zatknutia v máji 1981 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach. V roku 1981 bol ako jeden z mála kritikov vtedajšej moci trinásť mesiacov vo väzení. Od Novembra 1989 patril ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie.
Na jeseň roku 1988 vzniklo Hnutie za občiansku slobodu, na ktorého vzniku sa podieľali Václav Havel a ďalší členovia Charty 77 a našlo ohlas aj na Slovensku. Medzi požiadavkami HOSu boli slobodné voľby a povolenie súkromného podni- kania. V slovenskej časti HOSu sa angažovali Ján Čarnogurský, Tibor Novotka, Vladimír Komár a iní.
S okruhom občianskeho disentu udržiavali tesné kontakty jednotlivci z radov tzv. kresťanského disentu (Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš a i.), ktorí sa rozhodli vyvíjať politickú činnosť. Práve z radov politicky angažovaných príslušníkov tzv. kresťanského disentu vyšla iniciatíva vydávať prvý verejný politický časopis kresťanskodemokratického zamerania Bratislavské listy. Časopis sa prihlásil k západnej civilizácii a vstúpil do otvorenej polemiky s komunistickou mocou a ideológiou. K jeho hlavným prispievateľom patrili kresťansky orientovaní autori ako Ján Čarnogurský, Ivan Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Ivan Hoffman, Anton Selecký, Vladimír Palko a iní.

Ján Langoš

Ján v 70. a 80. rokoch zbieral svedectvá o komunistických perzekúciách, prepisoval ich, redigoval a od roku 1981 sa spolupodieľal na vydávaní samizdatov Fragment, Fragment K, Altamira a Bratislavské listy. V auguste 2002 presadil prijatie zákona o pamäti národa a v tom istom roku založil Ústav pamäti národa.

František Mikloško

František v roku 1966 začal štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa zoznámil s viacerými aktivistami formujúcej sa tajnej cirkvi, predovšetkým s Vladimírom Juklom. Zapojil sa i do činnosti spoločenstva Fatima, ktoré vzniklo zoskupením niektorých členov tajnej cirkvi. V roku 1983 bol prepustený zo Slovenskej akadémie vied a odišiel pracovať ako robotník. V tomto období sa Mikloško aktívne podieľal na všetkých významnejších aktivitách tajnej cirkvi. Opozičná činnosť resp. vývoj nezávislých iniciatív na Slovensku boli vecou jednotlivcov, pričom ich miera spoločenskej izolácie bola omnoho väčšia ako v Česku. Z radov bývalých funkcionárov KSČ, ktorí sa angažovali v obrodnom procese, vznikla pomerne málo aktívna skupina okolo Alexandra Dubčeka (Ivan Laluha, Hvezdoň Kočtúch a i.). Táto skupina sa spoliehala na možnosť zmeny politického systému zhora.
Ďalšiu skupinu tvorili aktivisti maďarskej menšiny na čele s chartistom Miklósom Durayom, politickým väzňom, a neskôr Nezávislá maďarská iniciatíva na čele s Károlyom Tóthom.

Rozdelenie slovenského disentu však nebolo iba „tematické“, ale aj regionálne. Odpor proti režimu v jednotlivých regiónoch bol autonómny a vychádzal z lokálnych podmienok. Miestni aktivisti pritom mali neraz oveľa lepší kontakt s pražským centrom federálneho štátu ako s Bratislavou. Azda najlepším príkladom toho je pôsobenie košického disentu na čele s jeho možno najznámejším aktivistom v 80. rokoch Marcelom Strýkom.
Ján Budaj, Mikuláš Huba, Juraj Flamík, Peter Tatár, Fedor Gál a Eu- gen Gindl spolu s inými členmi Slovenského zväzu ochrancov prírody a kraji- ny a členmi neformálnych združení pripravili a vydali roku 1987 publikáciu Bratislava nahlas. Na základe kritiky životného prostredia v Bratislave poukázali na negatívne javy v spoločnosti na Slovensku počas obdobia tzv. normalizácie.

Ján Pešek, Soňa Szomolányi – Nezávislé iniciatívy v období normalizácie