Republiku opúšťali prevažne z politických, náboženských a ekonomických dôvodov. Občania Československa nemohli slobodne cestovať do zahraničia, najmä do kapitalistických krajín. Do roku 1948 sa prekročenie štátnych hraníc bez platného cestovného pasu trestalo ako priestupok. Po februári 1948 zrušilo ministerstvo vnútra platnosť cestovných pasov a zá- konom z roku 1949 stratili občania Československa právny nárok na vydanie cestovného pasu.
V období neslobody komunistický režim v Československu porušoval základné ľudské práva, k dodržiavaniu ktorých sa zaviazal aj podpisom medzinárodných dohovorov. Už na Helsinskej konferencii v roku 1975 podpísal prezident ČSSR Gustáv Husák Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Oba dokumenty ratifikovalo Federálne zhromaždenie ČSSR a po zverejnení v Zbierke zákonov vstúpili v októbri 1976 do platnosti. Záväzky predstaviteľov štátnej moci sa však v praxi nerealizovali a zostali len na papieri. Politické vedenie ČSSR nerešpektovalo ani Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá v §13 hovorí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
Na vycestovanie bola potrebná vycestovacia doložka, čo bola vlastne pečiatka do pasu s vyznačením kam a na aké obdobie je povolená cesta občana. Občania, ktorí o ňu požiadali, boli preverovaní a lustrovaní. Poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach neboli ako žiadatelia o cestu do cudziny preverovaní a lustrovaní. Vycestovacia doložka bola neoddeliteľnou súčasťou cestovného dokladu. Takéto opatrenia zabezpečili celoštátny prehľad o vydaných povoleniach na cesty do kapitalistických štátov, operatívny a tematický prehľad o týchto cestách. Okrem doložky bol potrebný aj devízový prísľub. Šlo o písomné povolenie banky na výmenu určitého množstva korún československých za devízové prostriedky potrebné na cestu do kapitalistických krajín. Štátna banka československá oznamovala písomne raz ročne (začiatkom roka) pridelenie alebo nepridelenie devízových prostriedkov. Žiadosti sa podávali zväčša rok vopred. Bežný občan bez vplyvu KSČ a známostí naň čakal aj niekoľko rokov. Žiadosť mal právo si podať každý občan, no nespoľahlivým osobám sa devízový prísľub neudeľoval s odôvodnením, že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. O tom, kto môže dostať devízový prísľub, rozhodovali stranícke orgány. Vycestovať bez problémov teda mohla iba určitá skupina ľudí.
V rokoch 1977 – 1979 sa pokúsilo o emigráciu ročne viac ako 400 osôb. Od roku 1980 začali pokusy o emigráciu narastať. Cestovné kancelárie organizovali poznávacie zájazdy, z ktorých sa mnohí nevracali. Vedúci zájazdu sa snažili obmedziť emigráciu aj tým, že vyzbierali účastníkom zájazdov pasy. Rovnako boli využívané i dovolenkové pobyty v Juhoslávii. Organizovali sa niekoľkodňové alebo víkendové zájazdy loďou do Viedne. Od roku 1983 počet emigrantov pomaly klesal, pretože ŠtB sprísnila previerky a blokácie osôb, ktoré si podávali žiadosť o devízový prísľub a výjazdnú doložku. Nedovolené opustenie republiky bolo podľa § 109 Trestného zákona trestným činom a trestalo sa odňatím slobody na šesť mesiacov až desať rokov.
