OPUSTENIE REPUBLIKY

OPUSTENIE REPUBLIKY

OPUSTENIE REPUBLIKY

V období vlády Komunistickej strany Československa (KSČ) od prevratu vo februári 1948 po Nežnú revolúciu v novembri 1989 odišli za hranice tisíce obyvateľov Československa

Audio text paneluOPUSTENIE REPUBLIKY

Republiku opúšťali prevažne z politických, náboženských a ekonomických dôvodov. Občania Československa nemohli slobodne cestovať do zahraničia, najmä do kapitalistických krajín. Do roku 1948 sa prekročenie štátnych hraníc bez platného cestovného pasu trestalo ako priestupok. Po februári 1948 zrušilo ministerstvo vnútra platnosť cestovných pasov a zá- konom z roku 1949 stratili občania Československa právny nárok na vydanie cestovného pasu.

V období neslobody komunistický režim v Československu porušoval základné ľudské práva, k dodržiavaniu ktorých sa zaviazal aj podpisom medzinárodných dohovorov. Už na Helsinskej konferencii v roku 1975 podpísal prezident ČSSR Gustáv Husák Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Oba dokumenty ratifikovalo Federálne zhromaždenie ČSSR a po zverejnení v Zbierke zákonov vstúpili v októbri 1976 do platnosti. Záväzky predstaviteľov štátnej moci sa však v praxi nerealizovali a zostali len na papieri. Politické vedenie ČSSR nerešpektovalo ani Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá v §13 hovorí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

Na vycestovanie bola potrebná vycestovacia doložka, čo bola vlastne pečiatka do pasu s vyznačením kam a na aké obdobie je povolená cesta občana. Občania, ktorí o ňu požiadali, boli preverovaní a lustrovaní. Poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach neboli ako žiadatelia o cestu do cudziny preverovaní a lustrovaní. Vycestovacia doložka bola neoddeliteľnou súčasťou cestovného dokladu. Takéto opatrenia zabezpečili celoštátny prehľad o vydaných povoleniach na cesty do kapitalistických štátov, operatívny a tematický prehľad o týchto cestách. Okrem doložky bol potrebný aj devízový prísľub. Šlo o písomné povolenie banky na výmenu určitého množstva korún československých za devízové prostriedky potrebné na cestu do kapitalistických krajín. Štátna banka československá oznamovala písomne raz ročne (začiatkom roka) pridelenie alebo nepridelenie devízových prostriedkov. Žiadosti sa podávali zväčša rok vopred. Bežný občan bez vplyvu KSČ a známostí naň čakal aj niekoľko rokov. Žiadosť mal právo si podať každý občan, no nespoľahlivým osobám sa devízový prísľub neudeľoval s odôvodnením, že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. O tom, kto môže dostať devízový prísľub, rozhodovali stranícke orgány. Vycestovať bez problémov teda mohla iba určitá skupina ľudí.
V rokoch 1977 – 1979 sa pokúsilo o emigráciu ročne viac ako 400 osôb. Od roku 1980 začali pokusy o emigráciu narastať. Cestovné kancelárie organizovali poznávacie zájazdy, z ktorých sa mnohí nevracali. Vedúci zájazdu sa snažili obmedziť emigráciu aj tým, že vyzbierali účastníkom zájazdov pasy. Rovnako boli využívané i dovolenkové pobyty v Juhoslávii. Organizovali sa niekoľkodňové alebo víkendové zájazdy loďou do Viedne. Od roku 1983 počet emigrantov pomaly klesal, pretože ŠtB sprísnila previerky a blokácie osôb, ktoré si podávali žiadosť o devízový prísľub a výjazdnú doložku. Nedovolené opustenie republiky bolo podľa § 109 Trestného zákona trestným činom a trestalo sa odňatím slobody na šesť mesiacov až desať rokov.

Podľa Trestného zákona bolo trestným činom Vniknutie na územie republiky. Tento trestný čin sa trestal odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Podľa § 110 Trestného zákona bolo trestným činom Vniknutie na územie republiky a týkalo sa vo veľkej miere občanov Poľskej ľudovej republiky (PĽR), Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) a Nemeckej demokratickej re- publiky (NDR). Tento trestný čin sa trestal odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

V marci 1985 sa generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu stal Michail Sergejevič Gorbačov. V súvislosti s jeho reformami strany a ekonomiky (perestrojka – prestavba, glasnosť – zrušenie cenzúry – zrýchlenie ekonomického vývoja) hneď v roku 1986 počet emigrantov stúpol. Politické a spoločenské zmeny prebiehajúce v Maďarsku a v Poľsku od jari 1989 v kontraste s neochotou funkcionárov komunistických strán rokovať s predstaviteľmi opozície vo zvyšných krajinách socialistického bloku prinieslo v roku Nežnej revolúcie podstatný nárast počtu emigrantov. Z celkového počtu 1 308 emigrantov pochádzalo až 1 013 zo zahraničia. Maďarsko na základe medzinárodného dohovoru otvorilo hranice do Rakúska. Dňa 11. septembra 1989 vypovedalo bilaterálnu dohodu s NDR a odvolalo sa na článok 6 a 12 Medzinárodného dohovoru. Občania NDR sa hrnuli do MĽR a cez Rakúsko prechádzali do Nemeckej spolkovej republiky. Ak nemali povolenie vycestovať do Maďarska, naši pohraničníci ich zadržiavali a vracali späť do NDR (keďže sme bilaterálnu dohodu s NDR nevypovedali). Za necelé tri mesiace roku 1989 vrátili naši pohraničníci cca 700 občanov do NDR. V rokoch 1977 – 1989 bolo zaznamenaných 9 556 pokusov o ilegálne prekročenie hraníc, z toho 7 361 bolo občanov ČSSR a 2 195 cudzincov. Na Slovensku bolo za čin pokusu o nedovolené opustenie republiky odsúdených viac než 16 000 ľudí.

Nedovolené prekročenie hranice bolo kvalifikované ako trestný čin vo všetkých trestných kódexoch ČSR/ČSSR až do roku 1989. Od roku 1976 bola táto kvalifikácia v priamom rozpore s čl. 12, III. časti Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (Dokument OSN A/RES/2200/XXI Annex alebo vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.), ktorý bol pre ČSSR právne záväzný.

Zdroj ÚPN, Emília Kesegová projekt Opustenie republiky a vniknutie na územie republiky (§109 a §110 Trestného zákona)