Za politické procesy možno v ich dejinných súvislostiach označiť súdne a mimosúdne rozhodnutia komunistického režimu v Československu po roku 1948 za činy, ktoré v rozpore s demokratickými princípmi, ľudskými právami a slobodami označoval zákon alebo vyhláška za trestné. Takýto prístup je odvodený od charakteru zákona č.119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý prijalo Národné zhromaždenie ČSFR 23.4.1990. Zákon o súdnej rehabilitácii a jeho novelizácie zákon 47/1991Zb. a č.633/1992 Zb. uvádzajú konkrétne paragrafy príslušných zákonných noriem, ktoré boli v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti.
POLITICKÍ VÄZNI A ODSÚDENÍ
POLITICKÍ VÄZNI A ODSÚDENÍ
POLITICKÉ PROCESY
Politické procesy boli vrcholnou formou perzekúcie, s najvyššou mierou tvrdosti.
Audio text panelu
POLITICKÍ VÄZNI A ODSÚDENÍ
V rokoch 1948 – 1989 išlo o uplatňovanie zákona č.50 /1923 Zb. na ochranu republiky (a jeho novelizácie), ďalej o zákon č. 23/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej spoločnosti, trestný zákon č.86/1950 Zb. (a jeho novelizácie), trestný zákon č.148/1961 Zb. (a jeho novelizácie) a zákon o prečinoch č.150/1969 Zbierky. Politické a politicky motivované procesy boli najmä v počiatkoch komunistického režimu vrcholnou formou perzekúcie, s najvyššou mierou tvrdosti. Medzi politické procesy patrili tie, v ktorých boli obete súdené za činy politickej a protištátnej povahy. Za politicky motivované možno pokladať aj také, v ktorých boli obžalovaní síce odsúdení za činy inej, prevažne ekonomickej povahy, no tieto procesy boli vykonštruované tak, aby mohli slúžiť ako politický nátlak alebo pomsta. Procesy politickej povahy patrili k najdôležitejším charakteristickým črtám komunistického režimu a sprevádzali ho od jeho vzniku až po jeho zrútenie. Komunistický režim vyprodukoval niekoľko tisíc politických procesov so státisícmi obetí. Všetky politické procesy boli nezákonné, pretože o ich konaní a väčšinou aj o rozsudkoch rozhodovali iné orgány než zákonne príslušné súdne orgány. Perzekúcie postihovali všetky sociálne vrstvy, profesijné a záujmové zoskupenia. Medzi najpočetnejšiu skupinu patrili „triedni nepriatelia“, predovšetkým tzv. bývalí ľudia. Túto skupinu režim vymedzil veľmi voľne a účelovo. Zahŕňala bývalých majiteľov väčšieho majetku, príslušníkov slobodných povolaní, vyšších štátnych úradníkov z predchádzajúcich režimov (spred rokov 1945, 1948), exponentov a aktivistov politických strán zakázaných po 2. svetovej vojne alebo zlikvidovaných (pretvorených na satelitné) po februárovom prevrate 1948. Veľmi početná skupina osôb súdených v politických procesoch pochádzala z príslušníkov cirkví, najmä katolíckej. Politické procesy výrazne postihli stredné vrstvy na dedine – tieto boli označené za „odporcov k vyšším formám hospodárenia“, tzv. buržoáznu inteligenciu, odbojárov z rokov 2. svetovej vojny a ďalšie vrstvy a skupiny. Svojskou kapitolou boli politické procesy s členmi a funkcionármi komunistickej strany, chrbtice mocenského systému: súdili ich ako „trockistov“, „buržoáznych nacionalistov“, „sionistov“. Rozhodujúcu úlohu pri „výrobe“ politických procesov po roku 1948 zohrávala Štátna bezpečnosť a jej sovietski poradcovia.
Na Slovensku začali politické procesy krátko po februárovom prevrate.
Ich zárodky a korene vznikali už roku 1946 (po voľbách v máji 1946 a po volebnom víťazstve Demokratickej strany) a vyúsťovali do konštrukcie tzv. protištátneho sprisahania v spojení s povojnovou ľudáckou emigráciou, „odhalenom“ na jeseň 1947. Týchto konštrukcií bolo viac, najvýznamnejšími boli obvinenia voči Jánovi Ursínymu, podpredsedovi československej vlády za DS a poslancom Ústavodarného zhromaždenia za DS Jánovi Kempnému a Milošovi Bugárovi. Procesy s obvinenými funkcionármi DS (teraz už bývalej) prebehli až po roku 1948 – v procese s O. Obuchom a spol. boli odsúdení Ján Ursíny, J. Kempný, M. Bugár a Ľ. Obtulovič. Začiatkom roka 1949 Štátna bezpečnosť oznámila, že zatkla skupinu takmer 50 osôb medzi nimi aj skupinu Albert Púčik a spol. (A. Púčik, A. Tunega, E. Tesár, Ľ. Gálik, P. Cintavý). 16.9.1950 najvyšší súd v Prahe odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na trest smrti. 20.2.1951 všetkých troch popravili. Tvrdým zúčtovaním skončili aj procesy so skupinou Bernard Jaško a spol. a skupinou spoločenskej sebaobrany Biela légia. V procese Ján Rešetko a spol. bolo odsúdených 39 osôb, v procese Ernest Strečanský a spol. súdených 17 osôb. Štát viedol aj procesy voči funkcionárom politických strán – Strane slovenskej obrody (Ján Šefčík) a Strane slovenskej slobody (Vincent Pokojný a spol.). Voči bývalým sociálnym demokratom boli vedené procesy s J. Bečkom, E. Vidrom a J. Šindlerom a inými. V roku 1958 ŠtB „odhalila“ skupinu osôb „pripravujúcich povalenie komunistického zriadenia v ČSR“, na čele ktorej boli Juraj Slávik a Rudolf Fraštacký. Proces s 13 obžalovanými sa uskutočnil v marci 1959. Koncom 50 rokov perzekučný tlak smeroval k aktivitám cirkvi – v roku 1960 bol zatknutý a odsúdený tajný biskup J. Ch. Korec.
Po augustovej okupácii 1968 a následných zmenách vo vedení KSČ nastúpila brutálna normalizácia. Tá spolu s prítomnosťou okupačnej sovietskej armády spôsobila, že veľa občanov republiky sa rozhodlo emigrovať. V Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. sa na to vzťahoval § 109 (opustenie republiky) a tresty za opustenie republiky postihlo asi 25 000 osôb zo Slovenska. Posledným politickým procesom po dobu existencie komunistického režimu na Slovensku sa stal proces s tzv. Bratislavskou päťkou (J. Čarnogurský, M. Kusý, Hana Ponická, A. Selecký a V. Maňák). Zrútenie komunistického režimu v Československu v novembri 1989 znamenalo, že fenomén politických procesov v tej podobe, v akej sa sformoval po februári 1948, definitívne odišiel do minulosti.
Zdroj: Zločiny komunizmu, Ján Pešek “Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948 – 1989
