UTEČENCI CEZ HRANICE – ŽELEZNÚ OPONU

ŽELEZNÁ OPONA

Komunistický režim na prísne stráženie hraníc zriadil vojenské ozbrojené jednotky – Pohraničnú stráž, ktorá mala právo zadržiavať utečencov aj použitím streľby.

Audio text paneluUTEČENCI CEZ HRANICE – ŽELEZNÚ OPONU

Československá republika sa po druhej svetovej vojne dostala do sféry politického a vojenského vplyvu Sovietskeho zväzu. Uzavretie hraníc s Rakúskom a Nemeckom a silové stráženie tejto hranice počas komunistického režimu zo strany Československa sa stalo súčasťou tohto rozdelenia Európy.

Medzi ČSR na jednej strane a Rakúskom a Nemeckom na strane druhej postupne od roku 1949 komunistický režim vybudoval systém technických a vojenských opatrení, ktorý mal silovým spôsobom zabraňovať, aby oponenti režimu mohli z krajiny utiecť a nepriatelia komunizmu voľne prichádzať. Táto československá Železná opona merala na slovenskom úseku 104 kilometrov.

Komunistický režim na prísne stráženie hraníc zriadil vojenské ozbrojené jednotky – Pohraničnú stráž, ktorá mala právo zadržiavať utečencov aj použitím streľby. Režim na hraničnej čiare, resp. v hraničnom pásme inštaloval ženijné prekážky, strážne veže, hraničné drôtené zátarasy, často napustené elektrickým prúdom, mínové polia a využíval aj útočiace psy. Ilegálny prechod hranice režim považoval za trestný čin a utekajúci či tajne prichádzajúci bol nazvaný “narušiteľom”. Pohraničná stráž utekajúcich často násilne chytila alebo usmrtila, a to nielen na československej strane hraničného pásma, ale aj za hraničnou čiarou v Rakúsku alebo NSR.

Počet príslušníkov Pohraničnej stráže od roku 1950 do polovice 60. rokov minulého storočia postupne narastal na vyše 25 000, za tzv. normalizácie dosahoval okolo 16 000. To predstavovalo priemerne 15 až 25 príslušníkov na jeden kilometer hranice medzi Československom a západnými krajinami.

Na československom úseku Železnej opony medzi rokmi 1948 a 1989 násilne zahynulo 280 osôb, z toho 49 na slovenskom úseku. Za rovnaké obdobie bolo na hraniciach zadržaných 49 000 utekajúcich

Dôsledky násilnej činnosti v službe Pohraničnej stráže na prevažne vojakov základnej vojenskej služby, ktorí počas služby mali 18 až 20 rokov, viedli k ich samovraždám alebo úmrtiam na hraničných zátarasách – takýchto tragických úmrtí bolo medzi príslušníkmi Pohraničnej stráže a Vojenskej kontrarozviedky vyše 650.

Na slovenskom úseku sú známe rôzne prípady útekov, ktoré sa vydarili, ako napríklad prevádzanie bohoslovcov a kňazov saleziánom Titusom Zemanom v roku 1950, ale i tie, ktoré končili tragickou smrťou po streľbe a útoku Pohraničnej stráže, ako napríklad útek Milana Dlubača a Ondreja Brejku v roku 1980, či smrť HartmutaTautza z NDR, ktorého v roku 1986 smrteľne dohrýzli služobné psy pohraničníkov na hranici s Rakúskom za Bratislavou. Za zločiny na Železnej opone dosiaľ nebol na Slovensku nikto potrestaný.

Železná opona v Československu padla po novembri 1989 a rozoberali ju samotní príslušníci Pohraničnej stráže.

Symbolickým otvorením hraníc bol pochod obyvateľov z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu 10. decembra 1989 s názvom Ahoj, Európa.

V roku 2005 Konfederácia politických väzňov Slovenska a Ústav pamäti národa odhalili pod hradom Devín na sútoku Moravy a Dunaja pamätník Brána slobody, ktorý pripomína bezmála päťdesiatku zabitých na slovenskom úseku Železnej opony, respektíve 280 násilne usmrtených na celom úseku medzi Československom a Západom a vyše 220 000 ľudí, ktorí emigrovali z komunistického Československa. Relikty Železnej opony možno vidieť v múzeu v Devínskej Novej Vsi neďaleko Bratislavy, resp. vo Valdiciach v Českej republike. (ÚPN)

Zločiny proti ľudskosti na československej hranici

Ústav pamäti národa podrobne zdokumentoval prípady usmrtenia 42 osôb pri pokuse o prechod hranice na Západ na jej časti na území Slovenska v období rokov 1948 – 1989. Civilné osoby boli usmrtené na hranici zastrelením, elektrickým prúdom v elektrickej drôtenej zátarase, výbuchom nástražných mín, v automobiloch pri pokuse o prechod hranice, zostrelením lietadiel, roztrhaním služobnými psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže pri pokuse dostať sa z územia s komunistickým totalitným režimom, kde boli porušované základné ľudské práva a slobody, na územie s demokratickou formou vlády. Nedovolené prekročenie hranice bolo kvalifikované ako trestný čin až do roku 1989. Od roku 1976 bola táto kvalifikácia v priamom rozpore s čl. 12, III. časti Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (Dokument OSN A/RES/2200/XXI Annex alebo vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.), ktorý bol pre ČSSR právne záväzný.

Prevádzačstvo a ilegálne úteky z Československa

Na slovensko – rakúskom úseku hranice v čase od roku 1948 do roku 1953 bola vykonávaná rozsiahla prevádzačská činnosť, ktorú organizovali viaceré ilegálne skupiny. Organizátormi útekov boli – skupina Biela légia pod vedením Jozefa Vicena s domácim i zahraničným zázemím, katolícke podzemné hnutie, iné ilegálne hnutia a skupiny, židovská obec a viaceré pašerácke skupiny. Spoločným pre viacerých organizátorov bol bytostný odpor ku komunistickému režimu a snaha pomôcť ohrozeným občanom dostať sa do zahraničia.

Zdroj: Zločiny komunizmu, Ľubomír Morbacher, Teodor T. Pekarovič „Ilegálne úteky z Československa v rokoch 1948 – 1989“

Obete komunizmu

Filter

Utečenci cez hranice

UTEČENCI CEZ HRANICE – ŽELEZNÚ OPONU